Náboženská situácia v Palestíne bola rôznorodá. Židia, ale aj niektorí pohania túžobne očakávali prisľúbeného Mesiáša, ktorého príchod predpovedali starozákonní proroci.

Nový zákon vo svojom súbore 27 kníh poskytuje prehľad nielen o náboženskom, ale aj o kultúrnom a spoločenskom živote novozákonnej doby. Okrem Židov tu žili aj iné národy, ktoré vyznávali svoje náboženstvo – Samaritáni (miešanci Izraelitov a pohanských národov), Gréci, Sýrčania, Idumejci a iné etniká.

Židovské náboženské skupiny popisuje iba povrchne. Tieto náboženské prúdy sa odlišovali historickým vývojom, učením, tradíciami, politickými i náboženskými cieľmi.

Josephus Flavius sa zmieňuje okrem troch prúdov – farizeji, saduceji, eséni, aj o štvrtej, nazývanej zelóti.

V prvej kapitole priblížim náboženské smery v historickom kontexte. Druhá kapitola opisuje pojem, vznik a hlavné myšlienky zelótov. Ďalšia časť predstavuje jedného z učeníkov Ježiša Krista, ktorý pôsobil v náboženskej skupine. Posledná kapitola sa venuje prvej židovskej vojne, ktorá vypukla v roku 66 po Kr., ktorej sa títo takzvaní buriči zúčastnili.

ŽIDOVSKÉ NÁBOŽENSKÉ SMERY

V počiatkoch hasmonovskej doby sa vytvorili medzi Židmi v Palestíne tri smery, ktoré mali rozdielne názory a zároveň aj určité politické tendencie. Dôležité údaje poskytuje Flavius Josephus, ktorý k nim pre neskoršiu dobu pridáva aj smer štvrtý – Zelótov. Neskoršie židovské podanie je dochované iba v tradíciách farizejského smeru, ktorý po katastrofe v roku 70 po Kristovi prežil ostatné. Farizejská literatúra sa zachovala v spisoch z neskoršej doby, v niektorých traktátoch mišny (zvlášť „Ábót“, „Otcovia“) aj v mnohých údajoch palestínskeho a babylonského talmudu. Tradícia farizejského smeru sa stala základom historického spracovania. Farizeji boli totiž od doby hasmonovských kráľov až po židovskú vojnu najpočetnejším a najvýznamnejším židovským smerom. Ako je vyššie uvedené, medzi predstaviteľmi farizejského smeru sa vyskytovali rôzne názory. Vedľa seba vznikali rôzne školy, prísnejšie aj miernejšie, avšak stáli na rovnakých základoch.

Podľa Josephusa Flaviusa premena Judska na rímsku provinciu a rozdiely v politických názoroch za vlády rímskych prokurátorov viedli k vytvoreniu radikálnej skupiny nazývanej Zelóti.

ZELÓTI

Ich označenie pochádza z gréckeho slova zéloun – horliť, horlivo usilovať, zélos – horlivosť. Josephus Flavius pre označenie príslušníkov všetkých skupín nazývaných zelóti používa najčastejšie slovo „léstai“ (lat. latronies, hebr. listím) – banditi, zbojníci. Tento pojem používa aj pre obyčajných kriminálnikov, aj pre povstalecké skupiny motivované vlastenecky a politicky, pretože rímska štátna moc považovala všetky povstalecké skupiny za nepriateľov štátu. V porovnaní s regulárnymi vojenskými jednotkami nepriateľských štátov nemali títo „banditi“ žiadne práva.

V Malom lexikóne Biblie je uvedené, že táto židovská strana vznikla v čase okolo Ježišovho narodenia.

Avšak Peter Schäfer vo svojej knihe poukazuje na to, že počiatky zelótskeho hnutia spadajú do ďaleko skoršej doby, ich spojenie so začiatkom právneho začlenenia Judska do rímskej sústavy provincií však určite nie je náhodné.

M. Ryšková uvádza, že označenie tejto skupiny je čestným titulom, ktorý odkazuje na starozákonných horlivcov pre Zákon Pinchase v knihe Numeri a Makabejcov.[Verš 13 je známy tým, že Pinchas zachránil Izrael od pohromy tým, že prebodol oštepom bezbožného muža a jeho ženu. Preto sa o ňom hovorilo, že „bol horlivý pre svojho Boha“. Hnutie zelótov viedol Judáš Galilejský a po Herodesovej smrti sa stal hlavným organizátorom povstania v Galileji. Zmienka o Judášovi sa nachádza v knihe Skutky apoštolov: „Po ňom, v dňoch súpisu, povstal Júda Galilejský a strhol so sebou ľud.“(Sk 5,37) Júda Galilejský bojoval nielen proti rímskej prokuratúre, ale aj proti daniam. Bol akýmsi predchodcom rabínov. Razil stredovekú doktrínu a jeho postoj k Tóre vyprodukoval radikálne teokratické učenie. Jedinú vládu, ktorú uznával, bola „vláda“ Boha.

Idea Zelótov

Židovské náboženstvo vštepovalo Izraelitom výnimočnosť a presvedčenie, že sú vyvoleným národom, z čoho pramenil pocit vzájomnej spolupatričnosti. Židia sa nepodriaďovali politike, avšak svoje pravidlá náboženstva aplikovali vo všetkých oblastiach svojho života.

Vrcholom židovskej monoteistickej viery bol sľubovaný príchod Mesiáša. Zbožní Židia očakávali náboženského mesiáša a rozlišovali medzi pozemským a nebeským kráľovstvom. Radikálne skupiny ako zelóti očakávali zas mesiáša, ktorý mal spĺňať hlavnú požiadavku, a to dokonalého politického vodcu vzhľadom k dlhodobému podrobenému životu vyvoleného národa. Verili, že spravodlivé kráľovstvo je fyzické, reálne a bezprostredne je predo dvermi a oni majú urýchliť jeho príchod.

Základnou ideou zelótskeho hnutia bol politicko-nacionálny mesianizmus – zem je svätá a patrí Izraelu, preto prítomnosť pohanov vnímali ako jej znesvätenie. Schäfer na základe diela Josephusa Flaviusa uvádza, že želóti boli blízky farizejom a tvorili ich „ľavé krídlo“. Ako argument uvádza zmienku o tom, že štvrtú filozofickú školu údajne spoluzakladal farizej menom Sádok. Učenie zelótov je postavené na pojmoch ako sloboda a výlučnosť Božieho kraľovania. Oba pojmy tvoria hlavné rysy všetkých popisov zelótov. Ich úsilie o dosiahnutie slobody sa odráža v nápisoch na minciach z doby židovskej vojny. Nápismi „slobody Sijonu“ a „ku spáse Sijónu“ vyjadrovali očakávania politickej slobody a eschatologického vykúpenia. Odmietajú akúkoľvek svetskú nadvládu, a teda aj nadvládu cisára, ktorý si nárokuje na božstvo. Josephus Flavius pripisuje väčšine zelótskym vodcom neobyčajnú odvahu obetovania sa. Na druhej strane ich však nazýva zbojníkmi.

Zelóti mali aj sociálne revolučné rysy. Odmietaním daní získavali na svoju stranu chudobných ľudí, predovšetkým remeselníkov a drobných roľníkov v Palestíne. Pre veľké dlžoby títo ľudia strácali svoj majetok, ktorého sa zmocňovali bohatí veľkostatkári.

ŠIMON ZELÓTA

V Novom zákone sa nachádzajú štyri zmienky o Šimonovi. V dvoch prípadoch ho v preklade kráľa Jakuba z roku 1611 volajú „Kananejský“. Slovo „kananaois“ je aramejského pôvodu a bolo prevzaté z gréčtiny. Podobne grécky výraz zelót, v slovenčine Horlivec (Lk 6,15; Sk 1,13), označuje toho, kto žiarlil v mene Boha. Prvá zmienka je v Markovom evanjeliu: „Toto sú Dvanásti, ktorých ustanovil: Šimon, ktorému dal meno Peter, 17 Jakub Zebedejov a Ján, Jakubov brat — ktorým dal meno Boanérges, čo značí synovia hromu, 18 ďalej Ondrej, Filip, Bartolomej, Matúš, Tomáš, Jakub Alfejov, Tadeáš, Šimon Kanaánsky 19 a Judáš Iškariotský, ktorý ho aj zradil. (Mk 3,16-19) Šimon bol súčasťou „teroristickej“ skupiny zelótov skôr, ako sa pridal k Ježišovi. Túžil po politickom vodcovi, ktorí by porazil Rimanov. V Ježišovi videl muža, ktorý dokáže naplniť jeho politické očakávania a bol presvedčený o jeho osloboditeľskom poslaní. To, kto a čo bol Mesiáš, pochopil až keď bol Ježiš ukrižovaný a vstal z mŕtvych. „Z teroristu sa stal šíriteľ Božieho slova, ktorý hlásal, že Ježiš zomrel na kríži za hriechy ľudstva, a nie ako bojovník, ktorý mal viesť armádu proti nepriateľskému utláčateľovi.“

Prvá židovská vojna a účasť Zelótov

Dôležitým medzníkom v existencii Zelótov bola prvá židovská vojna. Séria zle zvolených Rímskych miestodržiteľov spôsobovala stále sa zvyšujúce napätie. Ako rástol útlak rímskych prokurátorov, tak aj vášeň a násilie Zelótov rástli v intenzite, ovplyvňujúc všetkých nespokojných. Prokurátori, ktorý Palestínu spravovali, boli stále viac neschopní udržať v zemi poriadok. Neuvážene zvyšovali dane a snažili sa získať čo najviac pre seba. Konečnú roztržku spôsobila udalosť, keď dal prokurátor Florus v Jeruzaleme vybrať z chrámovej pokladnice sedemnásť talentov. K tomuto opatreniu sa pravdepodobne uchýlil z dôvodu oneskorenia odvodu povinnej dane pre Rím, k čomu došlo pre nepokoje a stále sa zhoršujúcu hospodársku situáciu v Judei. Židia reagovali protestmi a výsmechom, dávali po uliciach kolovať košík s tým, že zbierajú peniaze pre chudobného prefekta. Florus povolal vojakov z Cézarey, aby zabili každého, koho stretnú. Celkový počet ľudí, ktorí toho dňa zomreli, aj ženy aj deti, bolo viac ako tritisíc. Vtedy sa Florus odvážil pred súdnou stolicou zbičovať mužov jazdeckého oddielu a pribiť ich na kríž. Boli to síce Židia, ale mali rímske občianstvo. Na ďalší deň sa na tzv. hornej tržnici zhromaždili ľudia a oplakávali tých, ktorých usmrtili. Umiernené kruhy v Jeruzaleme sa snažili upokojiť situáciu a prosili buričov, aby nedráždili Flora. Ten navrhol prostredníctvom veľkňaza Annáša III ako gesto uzmierenia vítať a pozdraviť prichádzajúcich vojakov. Rímski vojaci, ktorí pochádzali z Cezarey a Sebaste a zmýšľali protižidovsky, na pozdrav Židov neodpovedali. Buriči začali Florovi nadávať a Jeruzalem zachvátila vzbura.

Vojna vypukla v roku 66 po Kristovi, keď Židia napadli rímske posádky. Nebola vypovedaná formálne. Jej počiatok je možné označiť ako zastavenie obetí za rímskeho cisára na oltári pred jeruzalemským chrámom. Celé mesto sa vo veľmi krátkom čase dostalo do rúk povstalcov. Zelóti vypálili archív Jeruzalemskej radnice, kde boli uschované dlžobné úpisy, čím si získali vrstvu chudobných. Na potlačenie povstania vyrazil správca Sýrie Cestius Gallus. Jeho légie dorazili k Jeruzalemu, ale po neúspešnom útoku na mesto sa rímske vojsko začalo sťahovať. Pri Beth Horone prepadli ustupujúceho Galla židovské milície, ktoré Rimanov na hlavu porazili. Zničená bola celá XII. légia a Gallovi sa so zvyškom vojska len tesne podarilo vyviaznuť.

Povstanie však od začiatku trpelo nejednotnosťou, pretože v rámci neho pôsobili dva hlavné prúdy, čiže skupiny saducejov a farizejov. Na druhej strane stáli radikálne skupiny zelótov a sikariov. Židia sa zhodovali v samotnom odpore voči Rimanom, avšak boli medzi nimi aj značné rozdiely v názoroch na prostriedky boja. Zelóti tak bojovali aj proti všetkým zástancom mieru, medzi ktorých patrila aj skupina aristokratov a kňazov. Ich obeťou sa stal aj vodca umierneného prúdu Ananus ben Ananus (Annáš, Ananiáš). Žiadali boj až do konca a odmietali kompromisy. „Zelóti často útočili a vraždili nielen Rimanov a Grékov, ale aj umiernených Židov. Samotný Josephus ich vo svojom diele Židovská vojna neprestajne označuje za lupičov a banditov.“

Poriadok v oblasti mal najprv zaistiť Cestius Gallus, rímsky miestodržiteľ v Sýrii. Pod týmto tlakom boli jednotlivé židovské frakcie nútené sa do istej miery zjednotiť. Spoločne sa im podarilo Galla poraziť.

Cisár Nero na správy o vypuknutí povstania zareagoval vyslaním skúseného vojvodcu Vespasiana, ktorý sa osvedčil už pri dobytí Británie. Vespasianus dorazil do mesta Ptolemais v apríli roku 67 po Kr. spolu s dvomi légiami. Zároveň mu syn Titus priviedol z Egypta ďalšiu légiu. Otec a syn na čele armády v sile 60 000 mužov vrátane mnohých miestnych pomocných zborov vyrazili do Galilei. Židovské oddiely boli rozštiepené ďalšími frakčnými svármi. Osobné nepriateľstvo panovalo predovšetkým medzi Josephusom Flaviom, ktorý bol vrchným veliteľom v Galilei a Zelótom Janom z mestečka Gischal. Josephus mal so zelótmi neustále spory, obviňovali ho zo zrady a sťažovali sa na neho v Jeruzaleme.

Rimania postupne dobili celú Galileu a vydali sa smerom na juh na Jeruzalem a dobil jeho okolie. V tej dobe v Jeruzaleme zúrila občianska vojna. Proti sebe stáli frakcie jednotlivých vodcov povstania, Menachema Galilejského (syn prvého vodcu Zelótov Júdu Galilejského), Jana z Gischal a Šimóna bar Gjórá. Šimon bol povolaný do Jeruzalema kňazmi, ktorí dúfali, že prinesie stabilitu do mesta zmietaného konfliktom medzi frakciami Zelótov. Rozbroje skončili až vo chvíli, keď pred bránami stáli Rimania, na čele ktorých bol Titus. Nechali mesto vyhladovať a postupne ho dobili. Staré pramene v prípade vypálenia chrámu sú nejednotné, pretože na jednej strane Titus chcel chrám zachovať, podľa iných prameňov ho dal zapáliť práve on. Celá stavba v roku 70 po Kr., podľa židovského kalendára deviaty deň mesiaca ábu, teda rovnaký deň ako rok 586 pred Kristom, bola zničená. Do zajatia sa dostali aj Jan z Gischal a Šimón bar Gjórá.

Po dobití Jeruzalema kládlo Rimanom odpor len niekoľko pevností, Héródeion, Macháirús a Masada. Ako posledná vydržala Masada, kam sa po páde Jeruzalema stiahli Zelóti. Tí ju dobili hneď na začiatku povstania. Masadu nebolo možné dobiť, bola odolná proti priamemu útoku. Preto sa Rimania rozhodli odrezať ju od prístupových ciest a vyhladovať. Vďaka dostatku zásob sa Zelótom podarilo prečkať tri roky. V priebehu tohto obdobia Rimania postavili rampu, vďaka ktorej boli schopní preraziť bránu pevnosti. V apríli v roku 74 po Kr. tak boli Rimania pripravení k záverečnému útoku. V noci pred predpokladaným útokom prehovoril vodca Zelótov Eleazar ben Jaír ku svojim stúpencom a pripomenul im spoločné odhodlanie nikdy nebyť sluhami Rimanov ani iného Boha. Tí sa nakoniec rozhodli pre kolektívnu samovraždu a vypálenie všetkých stavieb na Masade. Tento akt pokladali za posvätenie mena Hospodinovho. Keď na druhý deň Rimania vtrhli do pevnosti, našli už iba tisíce mŕtvych Zelótov. „Mŕtvych bolo celkom 960 vrátane žien a detí. Táto strašná udalosť sa stala pätnásteho dňa v mesiaci xanthika.“

Zelótske hnutie sa stalo pripomienkou úprimnej túžby Božieho ľudu Izraela po náboženskej a politickej slobode. Zároveň však predstavuje aj nebezpečenstvo politického mesianizmu v snahe urýchliť príchod mesiášskeho kráľovstva a uskutočnenie mesiášskych proroctiev.

Záver

Zelótizmus vychádza z gréčtiny, ale udomácnený je aj v slovenčine. Poukazuje na nadmernú horlivosť až náboženský fanatizmus.

Pred židovskou vojnou bolo vraj v rímskej ríši asi 7 miliónov židov, čo bola asi jedna sedmina jej obyvateľstva. Boli teda jednou z najpočetnejších a hospodársky najvýznamnejších národných zložiek. Niektorí židovskí predstavitelia mali za to, že sa Židia ďalším vývojom stanú jedným z predných národov zložitej rímskej ríše.

Stúpenci zelótov, ale aj iných židovských náboženských skupín často medzi sebou súperili o moc. Ich spoločnou črtou bola túžba po vyslobodení a po obnovení Izraela a nenávisť voči rímskym okupantom. Prezývali ich aj sikariovia, lebo nosili pri sebe dlhý nôž (sika), ktorým vraždili tých, ktorí mali byť modlári alebo priaznivci Ríma. Toto hnutie pochádzalo z Galilei, preto keď hovorili o Ježišovi z Nazareta, ľudia mali vážne pochybnosti. Nesprávna predstava o Mesiášovi sa stala jedným z hlavných dôvodov odmietnutia Ježiša Krista a jeho učenia zo strany popredných židovských predstaviteľov. Jedným z dôvodov, prečo bol židovský národ nakoniec potrestaný zničením Jeruzalema Rimanmi a následne rozptýlený po celom svete, bol ten, že boli horliví a netrpezliví. A možno aj vďaka tomuto rozptýleniu sa Ježišovo učenie dostávalo do iných kútov sveta.

---

SCHÄFER, P.: Dějiny židů v antice. Praha 1: Vyšehrad, spol. s r. o. 2003.