Cui bono?

Publikované 07.09.2021 v 21:12 v kategórii Svet, prečítané: 62x

Celosvetová kríza vyvolaná pandémiou koronavírusov nemá v moderných dejinách obdobu.

Šírenie infekčných chorôb má jedinečnú schopnosť podnecovať strach, úzkosť, ale aj masovú hystériu. Je aj výzvou pre sociálnu súdržnosť a kolektívnu schopnosť zvládnuť krízu. Epidémie sú svojou povahou rozporuplné a traumatizujúce. To, proti čomu bojujeme, je neviditeľné; naša rodina, priatelia a susedia sa môžu stať zdrojmi infekcie; tie každodenné rituály, ktoré si vážime, ako napríklad stretnutie s priateľom na verejnom mieste, sa môžu stať prostriedkom prenosu.

Psychológovia poukazujú na to, že pandémia, rovnako ako väčšina transformačných udalostí, má schopnosť ukázať v nás to najlepšie a najhoršie. Anjeli alebo čerti: aký je zatiaľ dôkaz? Na prvý pohľad sa zdá, že pandémia mohla ľudí spojiť. Keď sa celá populácia zomkla doma, nespočetné množstvo príkladov ukázalo, že vo výsledku mali ľudia nielen na seba viac času, ale aj boli k sebe milší. Zdalo sa, že normou sa stávajú jednoduché skutky láskavosti, veľkorysosti a altruizmu. Do popredia sa dostali pojmy spolupráca, komunistické myšlienky, obeta vlastného záujmu pre spoločné dobro a starostlivosť. Naopak, prejavy individuálnej moci, popularity a prestíže sa mračili, dokonca zatienili príťažlivosť „bohatých a slávnych“, ktorá sa s postupujúcou pandémiou vytrácala. Prišlo na rad veľa otázok, napríklad: Mohla by pandémia zrodiť lepšie “Ja” a lepší svet? Bude nasledovať posun hodnôt? Budeme viac ochotní udržiavať ľudské väzby a sociálne väzby? Staneme sa starostlivejšími a súcitnejšími?

Pandémie sú dlhotrvajúce udalosti, ktoré často vyvolávajú pretrvávajúci pocit nedôvery (voči ostatným), ktorý má pôvod v prvotnom strachu zo smrti. Zo psychologického hľadiska je najdôležitejším dôsledkom pandémie generovanie množstva neistoty, ktorá sa často stáva zdrojom úzkosti. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok (Bude ďalšia vlna COVID-19? Ovplyvní to ľudí, ktorých milujem? Zachovám si svoju prácu?) A taký nedostatok istoty nás znepokojuje. Ľudia prahnú po istote, siahnu po čomkoľvek, čo vymaže neistotu a nejednoznačnosť.

Epidémia ovplyvnila duševné zdravie na celom svete. Pre mnohých ľudí bude prechod pandémiou COVID-19 definovaný ako prežitie osobnej traumy. COVID-19 sa stal celé mesiace takmer jedinou správou, správou, ktorá bola nevyhnutne takmer výlučne zlá. Neľútostné správy o úmrtiach, infekčných prípadoch a všetkých ďalších veciach, ktoré by sa mohli pokaziť, spolu s emóciami nabitými obrazmi, umožnili našim kolektívnym predstavám vzburu, pokiaľ ide o obavy o seba a najbližších blízkych. Takáto alarmujúca atmosféra mala katastrofálne následky na našu duševnú pohodu. Mediálne zosilnená úzkosť môže byť navyše veľmi nákazlivá. To všetko viedlo k realite, ktorá pre toľko ľudí znamenala osobnú tragédiu, či už definovanú ekonomickým dopadom straty príjmu a straty zamestnania a / alebo emocionálnym dopadom domáceho násilia, akútnou izoláciou a osamelosťou alebo neschopnosťou správne smútiť za zosnulými milovanými.

U mnohých došlo počas prvých mesiacov pandémie k výbuchu psychických problémov, ktoré budú pokračovať v postpandemickej ére. Na začiatku pandémie skupina vedcov zverejnila štúdiu v časopise The Lancet, ktorý zistil, že väzobné opatrenia priniesli celý rad závažných následkov duševného zdravia, ako sú trauma, zmätok a hnev. Aj keď sa veľká časť svetovej populácie vyhýba najzávažnejším problémom duševného zdravia, je vystavená rôznym stupňom stresu. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že medzi tými, ktorí už majú problémy s duševným zdravím, sa problémy, ktoré sú spojené s reakciou na koronavírus (obmedzenie, izolácia, úzkosť), ešte viac prehĺbia. Niektorí búrku prežijú, ale u niektorých jedincov by diagnostika depresie alebo úzkosti mohla prerásť do akútnej klinickej epizódy. Existuje tiež značný počet ľudí, ktorí po prvýkrát prejavili príznaky vážnej poruchy nálady ako mánia, príznaky depresie a rôzne psychotické zážitky. Všetky boli vyvolané udalosťami priamo alebo nepriamo súvisiacimi s pandémiou a blokádami, ako napríklad izolácia a osamelosť, strach z chytenia choroby, strata zamestnania, úmrtie a obavy z rodinných príslušníkov a priateľov.

Austrálsky štát Victoria prijal legislatívu, ktorá dáva polícii možnosť rozsiahleho dohľadu a špionážnych právomocí. V tomto štáte sa krajina uzavrela, kým nebude zaočkovaných 70% populácie. Pri 6,6 miliónoch obyvateľov bolo v súčasnosti na COVID-19 hospitalizovaných menej ako 60 ľudí. V súčasnej dobe sa obyvatelia Victorie nemôžu pohybovať viac ako päť kilometrov od svojich domovov. Premiér sľúbil, že po zvýšení percenta očkovanosti populácie sa možnosť pohybu zvýši na 10 km. Smutné je, že takéto prísne opatrenia spôsobili krízu duševného zdravia. Podľa štúdie publikovanej v Journal of Psychiatric Research počas lockdown-u jeden z desiatich ľudí uvažoval o samovražde. Rapídne sa zvýšil počet ľudí, ktorí vyhľadali psychiatrickú pomoc. Zvýšil sa počet ľudí trpiacich úzkosťou, depresiami a vyhorením. Vyše 12% ľudí začalo používať lieky, ktoré im pomôžu vyrovnať sa s emóciami.

Na Slovensku sa táto situácia tiež zhoršila. Okrem zvyšujúceho sa počtu nových prípadov odborníci zaregistrovali aj zhoršenie u existujúcich pacientov s depresiou, ale aj s iným duševnými poruchami. Naše štatistiky ukazujú, že v rovnakom časovom období v roku 2019 a 2020 narástol až trojnásobne počet kontaktov s témou domáceho násilia a sexuálneho zneužívania. Stúpli aj kontakty pri myšlienkach na samovraždu a suicidálnych tendenciách.

Čo je zdrojom neustáleho prehlbovania strachu medzi ľuďmi?

Úmyselne nesprávne a/alebo zavádzajúce informácie, známe ako propaganda.

Propaganda (z latinského propagare – rozširovať) je šírenie informácií, často skreslených alebo deformovaných, s cieľom zámerne zmeniť alebo posilniť názor či postoj prijímateľa.

Používanie propagandy sa rozširuje stále viac, pretože vládnuce elity pochopili jej efektivitu pri napĺňaní cieľa získať verejnú podporu na konkrétny účel. Propaganda sa tak stáva užitočným nástrojom, pretože bez súhlasu verejnosti sú ich možnosti vládnutia obmedzené. Podľa Edwarda Bernaysa moderná propaganda neberie do úvahy iba myseľ jednotlivca alebo dokonca iba myslenie masy samostatne, ale tiež a zvlášť anatómiu spoločnosti, s jej prepojenými skupinovými formáciami a lojalitami.

Gustav le Bon vo svojej knihe Psychológia davu hovorí: „Na psychologickej mase je najzvláštnejšie toto: akýkoľvek podobný alebo odlišný je spôsob ich života, zamestnanie, ich charakter alebo ich inteligencia, samotnou okolnosťou ich pretvorenia na masu získavajú istú kolektívnu dušu, ktorá im umožňuje cítiť, myslieť a konať celkom inak, než by každý z nich cítil, myslel a konal sám osebe. Existujú myšlienky a city, ktoré sa vyskytujú alebo sa menia na činy jedine u indivíduí spojených do masy.“ A pokračuje: „Jednotlivec v mase už samotným faktom množstva získava pocit nepremožiteľnej moci, umožňujúci mu, aby holdoval svojim pudom, ktoré by inak, keby bol sám, nevyhnutne držal na uzde. K tomu, že sa u más prejavujú špecifické znaky, prispieva tzv. vzájomná nákaza – a tá určuje zároveň aj ich zameranie. V dave je nákazlivý každý pocit, každé konanie, a to až do takého vysokého stupňa, že indivíduum veľmi ľahko obetuje svoj osobný záujem záujmu celku. Je to schopnosť, ktorá je v úplnom protiklade s jeho prirodzenosťou a ktorá sa u človeka objavuje iba ako u súčasti masy. Ďalej keďže masa má sklon ku všetkým extrémom, možno ju aktivizovať jedine nadmerným podnetom. Kto na ňu chce zapôsobiť, nesmie svoje argumenty nijako logicky zvažovať, musí veci podávať v najvýraznejších obrazoch, preháňať a ustavične opakovať to isté. Masa je výnimočne ovplyvniteľná a ľahkoverná.“

Bernays poukazuje na skutočnosť, že práve propaganda môže slúžiť na presadenie záujmov: Akokoľvek všeobecný záujem o reformu nie je možné uskutočniť predtým, než je vyjadrený a predtým, než vytvorí potrebný nátlak na inštitúcie, tvoriace legislatívu.

Profesor Chomsky uvádza, že propagandu tvoria lákavé, ale nejasné slogany. Napríklad: „Toto zmení všetko!“ Slogany pritom nemajú žiaden význam, resp. nič neznamenajú. Tieto slogany predstavujú jednoduché odpovede na zložité problémy.

Najpopulárnejšie slogany sú o statočnosti – voľnosť, pravda, mier, sloboda; a to najdôležitejšie demokracia.

Kľúčovým prvkom stratégie informačnej kampane na Slovensku je zapojenie dôveryhodných osobností, ktoré dokážu spájať spoločnosť: Vakcína je hudba, či vakcína je príbeh s dobrým koncom. Najznámejšia je kampaň Vakcína je sloboda a symbol víťazstva. Symbol víťazstva v písmene “V” nesú posolstvo, aké ľudí spájalo v mimoriadne zložitých historických chvíľach. Boli to však okamihy, kedy sme v boji o slobodu necúvli a zvíťazili. V svetových dejinách je symbol V symbolom víťazstva nad fašizmom. „V slovenských dejinách sme ním odprevadili do minulosti komunizmus a privítali demokraciu. Veríme, že dnes si s jeho pomocou takisto poradíme aj s koronavírusom a ochorením Covid-19, nad ktorým zvíťazíme a získame späť svoj slobodný život bez obmedzení,“ predstavil symbol kampane bývalý minister zdravotníctva SR Marek Krajčí.

Ako však docieliť, aby tieto slogany boli účinné?

Profesor Noam Chomsky hovorí: „Musíte ľudí udržiavať v strachu pretože pokiaľ nie sú dostatočne vystrašení a nemajú strach, že ich nejaké zlo zničí, či už zvnútra alebo zvonku, mohli by začať rozmýšľať a to je veľmi nebezpečné, pretože oni nie sú schopní premýšľať, preto je dôležité odlákať ich pozornosť a rozptyľovať ich. Skôr však ako začnete rozptyľovať ich pozornosť, je dôležité zistiť, čo ich rozptyľuje.“

A tak je lepšie v ľuďoch vyvolávať neustály strach z vírusu, neustále vravieť o počte infikovaných, či mŕtvych. Tie sú známe predovšetkým z médií. Jedným z nástrojov propagandy je tzv. “Presun”. Využíva hlavne symboliku, ktorá útočí na emócie a podmaňuje si náš súhlas. Napríklad Socha slobody slúži ako všeobecný symbol slobody. Ten je v dnešných časoch však nahradený vakcínou. Vakcína je sloboda.

Čo znamená sloboda? „Sloboda nie je dar, ktorý nám dávajú iní ľudia, ale právo, ktoré nám patrí podľa Božích zákonov a prírody.“ Benjamin Franklin

Kolísavosť je ďalšia technika propagandistov. Spolieha sa na určitú mieru “stádovitosti”. To znamená, že keď sa podarí presvedčiť časť verejnosti o danej pravde, zvyšok obyvateľstva ho bude nasledovať. Takéto správanie vyplýva z prirodzenej túžby človeka patriť k víťaznej strane. Tiež napĺňa túžbu alebo potrebu ľudí zaistiť si v danom okamihu lepšie existenčné podmienky. Napríklad: “Kto neskáče, nie je Slovák”, “Kto nesúhlasí, je komunista”. Táto metóda sa snaží ľudí presvedčiť, že ak sa nepridajú, bude už neskoro. Uplatňuje sa najmä pri prevratoch a revolúciách. Ľudia sa pridávajú k niektorej strane napríklad zo strachu z druhej skupiny. V časoch hitlerovského Nemecka platili všetky zásady tejto techniky. Hoci sa zdajú byť spontánne, sú precízne naplánované. Zapálená skupina dokáže strhnúť dav, ktorý pod vplyvom emócií rastie a pridáva sa k jeho ideálom.

Vďaka ideálom vládnucej elity sa takto vytvorili dve veľké skupiny ľudí. Tí, ktorí sú zaočkovaní a tí ktorí nie sú. V tomto však problém nie je. Podstatu tvorí masa ľudí, ktorí sa nechali strhnúť emóciami a strachom, ktorý zas vyvoláva nenávisť. Le Bon opisuje: „Masa je impulzívna, premenlivá a vznetlivá. Je takmer výlučne riadená nevedomím. Impulzy, ktorým sa masa poddáva, môžu byť podľa okolností šľachetné alebo kruté, hrdinské alebo zbabelé, v každom prípade sú však také panovačné, že ani osobné momenty, ba ani sebazáchovný zreteľ sa neuplatnia. Masa je nekritická, nič nepravdepodobné pre ňu neexistuje. Masa nepozná ani pochybnosť, ani neistotu. Okamžite zachádza do extrému, vyslovené podozrenie sa u nej hneď mení na nezvratnú istotu, zárodok antipatie sa mení na divokú nenávisť.“

Zaočkovaní: majú “slobodu”, veria, že ich vakcína ochráni pred smrťou. Prečo potom útočia? Obávajú sa, že stratia blahobyt, ktorý pozostáva zo slobody navštevovať reštaurácie, kaviarne, obchody, chodiť na dovolenky? Žiaľ dôsledkom tejto konzumnej spoločnosti je, že ľudia veria, že mať „veci“ je odpoveďou na všetky ich problémy spojené s duševným pokojom. Ako by sa však zmenila naša spoločnosť, keby sa kládol väčší dôraz na vytváranie šťastia a nie na vytvárania väčšieho bohatstva?

Zamyslel sa vôbec niekto nad tým, že nie každý človek sa môže dať zaočkovať? Že očkovacie látky majú nežiadúce účinky, za ktoré nikto nepreberie zodpovednosť? Alebo že dlhodobé nežiadúce účinky vakcín zatiaľ nie sú preskúmané?

Nezaočkovaní: vždy sú kladené podmienky proti ich osobe, nie sú očkovaní a tak nie sú chránení voči vírusu. Nemala by sa báť vírusu práve táto skupina ľudí?!

Ďalším prostriedkom propagandy je špinenie a škatuľkovanie. Táto technika sa využíva na to, aby pošpinila obraz nepriateľa, či názorového odporcu v očiach širokej verejnosti. Dochádza k vynášaniu emotívnych záverov a rozsudok bez predloženia dôkazov. Táto metóda používa sarkazmus, posmech, uštipačné články, reportáže a prejavy.

Očkovaní verzus neočkovaní. Nenávisť a netolerancia stále rastie.

Známe sú výroky ako: “kto je zaočkovaný, nech si slobodne ide, kam chce, no kto nie je, nech sedí doma.” Alebo “znevýhodnenie neočkovaných by malo byť tak brutálne, aby bolesťou až zavýjali.” Dokonca jeden pán poslanec sa vyjadril, že nezaočkovaným, resp. tým, ktorí sa nechcú očkovať, vie vybaviť vládny špeciál do Afganistanu, kde by sa mali odsťahovať.

V médiách sa často skloňujú podmienky pre nezaočkovaných. Vládnuce elity zavádzajú v krajinách lockdown-y. Na Slovensku začalo delenie obyvateľstva. Iba “OTP” môžu ísť do kaviarní, či reštaurácií. Na podujatiach ako napríklad “Letecké dni v Košiciach”, ktoré sa konali na čerstvom vzduchu, sa ľudia oddelili na očkovaných a neočkovaných. To isté platí aj pri návšteve pápeža Františka. „Pre návštevníkov v režime OTP budú na podujatiach vytvorené vlastné sektory s vlastnými vstupmi, všetko v zmysle platných vyhlášok. Plne zaočkovaní, ktorí budú mať vlastné vstupy, sa môžu rozhodnúť, či pôjdu do sektoru pre plne zaočkovaných alebo do sektoru OTP,“ dodali z Konferencie biskupov Slovenska. Očkovaní sa môžu rozhodnúť, neočkovaní nemôžu? - delenie na ľudí a nadľudí?!

.....Ponižovanie, osočovanie a útoky proti nezaočkovaným.... Pripomína vám to niečo?

Hitler nazýval Židov svetovým morom ľudstva a prirovnával ich k potkanom. Nemec ako nadradená bytosť sa jedeného dňa musí stať vládcom sveta. Vojna je jediným prostriedkom k dosiahnutiu cieľa voči nepriateľom nemeckého ľudu, ktorého územie je potrebné dobiť a získať životný priestor.

Hitler mal svoju propagandu veľmi prepracovanú: “Možnosť asimilácie más je iba veľmi obmedzená, ich súdnosť malá a ich nedostatok pamäte naopak veľký. Každá efektívna propaganda sa musí obmedziť iba na niekoľko silných bodov a presadzovať ich údernými, stereotypnými formuláciami tak dlho, ako bude treba, až aj ten posledný posluchač bude schopný pochopiť myšlienku. Ľud a jeho duševný stav je usporiadaný natoľko žensky, že jeho názory a skutky sú ďaleko viac určované dojmom, pôsobiacim na jeho zmysly, než čírou úvahou. Rasový štát sa nebude domnievať, že cieľ vzdelania spočíva iba v nahustení vedy do mozgov. Bude smerovať k tomu, aby vhodnou výchovou získal od základu zdravé telá. Kultúra intelektuálnych schopností bude až druhoradá.”

Mein Kampf banalizuje teror a ohlasuje, že v boji proti Židom musia byť nasadené všetky prostriedky štátu, aby poslúžili pri celkovom, celosvetovom a konečnom riešení židovskej otázky, ktoré vyústia až do vyhladzovania židovskej rasy.

Bývalý šéf jednotky NSDAP v Gdaňsku povedal: “Keď tento človek zvíťazí, nebudú sa meniť jeho hranice. Zmizne zároveň všetko, čo malo pre človeka nejaký zmysel, či hodnotu. Jeden človek uvrhne celú epochu do absurdity (absurdita z lat. - odporujúce logickým zákonom). Je nám nastavené zrkadlo a my v ňom vidíme vlastný, síce zdeformovaný, ale rozpoznateľný obraz. A to neplatí iba pre Nemcov. Hitler predstavuje celú jednu slepotou postihnutú generáciu.”

Básnik Heinrich Hein napísal vo svojej knihe O Nemecku z roku 1835 varovanie: “Až budete počuť hrmot a nastane zmätok, majte sa na pozore, .... Nesmejte sa divnému básnikovi, ktorý v skutočnom svete očakáva rovnakú revolúciu, aká sa odohrala vo svete duševnom. Myšlienka predchádza činu ako blesk hromu. Nie je príliš obratný a prichádza veľmi pomaly. Ale nakoniec príde, a až započujete hluk, aký v dejinách nikdy nebolo počuť, vedzte že nemecký hrom konečne zasiahol svoj cieľ."

A pretože uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete; pretože ignorovanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva a že vybudovanie sveta, v ktorom sa budú ľudské bytosti zbavené strachu a núdze tešiť slobode prejavu a viery, bolo vyhlásené za najvyšší cieľ ľudstva; že je nevyhnutné, aby sa ľudské práva chránili zákonom, preto členské štáty prevzali záväzok zaručiť v spolupráci s Organizáciou spojených národov všeobecné uznávanie a zachovanie ľudských práv a základných ľudských slobôd bola vyhlásená Všeobecnú deklaráciu ľudských práv ako spoločný cieľ pre všetky národy a pre všetky štáty:

Článok 1

Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach. Sú obdarení rozumom a svedomím a majú sa k sebe správať v duchu bratstva.

Článok 2

(1) Každý je oprávnený na všetky práva a slobody, ktoré stanovuje táto deklarácia, bez

akéhokoľvek rozdielu rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného

zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

(2) Ďalej sa nesmie robiť nijaký rozdiel z dôvodu politického, právneho alebo medzinárodného

postavenia krajín, alebo území, ku ktorým osoba prináleží, či ide o krajinu alebo územie

nezávislé, poručnícke, nesamosprávne alebo podrobené inému obmedzeniu suverenity.

Článok 3

Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.

Článok 4

Nikoho neslobodno držať v otroctve alebo nevoľníctve; všetky formy otroctva a

obchodu s otrokmi sú zakázané.

Článok 5

Nikto nesmie byť podrobovaný mučeniu alebo krutému, neľudskému či

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Článok 6

Každý má právo, aby bola všade uznávaná jeho právna osobnosť.

Článok 7

Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú zákonnú ochranu bez

akejkoľvek diskriminácie. Všetci majú právo na rovnakú ochranu proti akejkoľvek diskriminácii,

ktorá porušuje túto deklaráciu a proti akémukoľvek podnecovaniu takejto diskriminácie.

Článok 8

Každý má právo, aby mu príslušné vnútroštátne súdy poskytli účinnú ochranu proti

činom, ktoré porušujú základné práva, ktoré sú mu priznané ústavou alebo zákonom.

A ďalšie..

Slovenská republika má v ústave napísané: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Vládna a mediálna elita si však túto definíciu stotožňuje s liberálnou demokraciou. Liberálna demokracia je charakterizovaná ako spoločensko-politické a právne usporiadanie, v ktorom sa reprezentatívna demokracia snúbi s vládnutím na základe princípov ústavného liberalizmu a v ktorom sú chránené práva všetkých občanov bez rozdielu. Liberalizmus uchováva toleranciu a osobnú slobodu ako jadro politických hodnôt, pripomenul americký profesor politických vied Stephen Macedo v knihe Liberálne cnosti. Nie je však tento smer na Slovensku iba ideológia? Všetky ideologické prívlastky spájané s demokraciou sú legitímne do tej miery, kým sa nestanú štátnou ideológiou. Liberalizmus, ktorý je povýšený na oficiálnu doktrínu štátu, je hrozbou. Dôvodom je to, že dnes väčšina médií už zanechala pravdy a rezignovala na neideologickú diskusiu. Médiá majú príliš obmedzený rámec myslenia, ktorý je ohraničený práve ideológiou liberálnej demokracie. Práve z tohto dôvodu mnoho ľudí vyhľadáva rôzne alternatívne médiá. Uvedomujú si, že intelektuálny svet politickej a mediálnej elity je úzky a obmedzený a nepripúšťa provokatívne myšlienky, a tak izoluje nositeľov nevhodných názorov.

Častokrát sa skloňuje pojem kritické myslenie. Najdôležitejšou črtou kritického myslenia je snaha o pochopenie akejkoľvek informácie v čo najširších súvislostiach. Kriticky mysliaci človek má myseľ vytrénovanú tak, že pri akomkoľvek tvrdení, argumente, štúdii či článku pozerá pod povrch. Skúma motívy a kvalifikáciu autorov, logickú súdržnosť prezentovaných tvrdení, dôveryhodnosť použitých dôkazov, poctivosť vo vyvodzovaní dôsledkov či vernosť vedeckej metodológii. Chápe, že na jednu vec sa dá pozerať z rôznych uhlov pohľadu a miesto toho, aby si z nich vybral jeden konkrétny a ostatné zavrhol, snaží sa ich pochopiť viacero.

Rozoberme si teda, prečo nezaočkovaní sa nechcú zaočkovať. Farmaceutické spoločnosti vyvinuli vo veľmi krátkom čase vakcíny proti Covid-19. V príbalovom letáku vakcín je v prvom rade uvedené to, že tento liek je predmetom ďalšieho monitorovania. Ďalej je uvedené, že trvanie ochrany vyvolanej očkovacou látkou nie je známe, keďže sa ešte stále stanovuje v prebiehajúcich klinických štúdiách. Pri obmedzeniach účinnosti očkovacej látky sa uvádza, že tak ako každá očkovacia látka, ani očkovanie danou vakcínou nemusí chrániť každého, kto ju dostane. Liekové a iné interakcie nie sú známe, pretože sa neuskutočnili žiadne interakčné štúdie. Podanie očkovacej látky počas gravidity sa má zvažovať iba v prípade, ak možné prínosy prevažujú nad akýmikoľvek možnými rizikami pre matku a plod. Za tieto očkovacie vakcíny neberie zodpovednosť žiadna farmaceutická spoločnosť, ktorá tieto vakcíny vyvinula. Zodpovednosť neprevzal ani štát a dokonca ani lekári. Kto je potom zárukou bezpečnosti týchto vakcín? Faktom teda je, že ani výrobca ani štát nie sú garantom pri nepredvídateľných problémoch. Ďalším faktom ostáva, že každý, kto je zaočkovaný, môže vírus prenášať a môže sa aj nakaziť. Vakcíny teda nefungujú na 100%. A v neposlednom rade, vakcína bola vyvinutá na základný kmeň vírusu a nie na jeho mutácie.

Nie je teda kritické myslenie nezaočkovaných namieste? Neznamená to pozerať pod povrch veci? Nejde tu o skúmanie motívov, či kvalifikáciu autorov a dôveryhodnosť dôkazov?

Jeden z poslancov sa rozhodol nezaočkovať. Tvrdí, že vzájomný rešpekt a pravdivosť voči sebe a okoliu, aj voči covidu je cesta von z tejto covid krízy. Podľa neho postupom času sa stále viac ukazuje, že očkovanie, žiaľ, nie je čarovným prútikom.

A na záver:

Pandémia nás núti zvážiť kritický význam spravodlivosti, vysoko subjektívneho pojmu, ktorý je napriek tomu nevyhnutný pre spoločenskú harmóniu.

„Tí, čo sa dokážu vzdať základnej slobody, aby získali trochu dočasnej bezpečnosti, nezaslúžia si ani slobodu ani bezpečnosť.“ — Benjamin Franklin

Zdroje:

Klaus Schwab, Thierry Malleret - COVID-19: THE GREAT RESET

Sigmund Freud – Psychológia masy a analýza Ja

Erika Moravčíková – Mediálna kultúra I.

Antoine Vitkine - Mein Kampf, příběh jedné knihy

John Virapen – Kult liekov

https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-slobode/?page=3

https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/S0022395621003563?dgcid=author#!

https://www.npz.sk/sites/npz/Stranky/NpzArticles/2020_05/Depresia_z_virusu__Pandemia_ovplyvnila_psychicke_zdravie_ludi.aspx?did=6&sdid=81&tuid=0&